Soutěž; 2. Místo

snežilo. Nemala som chuť ísť na lov no bola som hladná. Natiahla som sa a vyšla von. Sneh mi jemne dopadal na žiarivú bielu srsť ktorá sa pomedzi sneh strácala. Pozrela som do diaľky no nič nebolo vidieť. Striaslo ma. Stále ma zvieral zvláštny pocit. Ako keby ma moje srdce ťahalo smerom na planinu. Otočila som sa jej chrbtom. Začala som bežať. Do uší mi prenikol slabučký hlások. "Tania..." výskalo niečo spolu s hlučným vetrom. Obzrela som sa a na chvíľu zastala. Potriasla som hlavou. Z tej zimy mi asi zamrzli uši" zamrmlala som a prebehla cez malú zamrznutú riečku. Vedľa mňa niečo zablikalo. Vyplašene som na to pozrela a sklopila uši. Ten pocit sa znásobil a zmiešal zo strachom. Tá blikajúca vec zastala. Ako keby si ma prezerala. "Tania...poď za mnou" povedalo to pomaly a vydalo sa smerom na planinu. Niečo ma za ním ťahalo. Strach ma opustil a rozbehla som sa za tým. Netrvalo dlho a došli sme na planinu. To niečo zastalo. Obletelo ma to a znova zastalo predo mnou. Zamračila som sa. "Čo si po mne chcel?
" spýtala som sa a stála. Zablikalo to a zmizlo. Zostala som v tme obklopená snehom a zimou. Zavyla som. To svetielko sa znova objavilo a vyformovalo sa vo vlka. Ustúpila som. "Nemusíš sa báť" povedal potichu vlk. "Som na tejto pláni už dlhú dobu...no ešte nikto za mnou nešiel. Všetci vlci utiekli. No.. ty si iná" povedal vlk a mnou otriaslo. Bol to duch. Prastarý. No vyzeral mlado. Sklonila som hlavu. Zasmial sa a znova sa zmenil na svetielko. Pokračoval ďalej do búrky a ja som za ním odvážne a oddane šla.