Ako malá som sa narodila do svorky ktorá mňa aj moju sestru Teneby nenávidela. Boli som jediné vĺčatá z vrhu. Matka pár dní po pôrode zomrela. Otec nám to vždy dával za vinu a dokonca sa nás niekedy pokúšal zabiť. Alfa proti tomu nič nemal kedže každému sme tam iba prekážali. A tak sa jedného dňa stalo toto: "Dnes sa vydajú všetky vĺčatá prvý krát sami do lesa!" zvolal Alfa a my sme na neho vystrašene pozreli. Náš otec ktorý stál za nami sa mierne pousmial - no nebol to úsmev ako 'Neboj sa všetko bude v poriadku' skôr 'Konečne sa ich zbavím'. Mala som chuť bežať a myslela som že sestra mala ten istý nápad. Avšak museli som tam sedieť a čakať na ďalšie informácie. "Odchod bude zajtra na svitaní!" zvolal. To nás dostalo úplne. "Vĺčatá sa zocelia!"dodal nakoniec a vlci začali nadšene vrčať. Zúfalo som sa pozrela na moju sestru, ktorá sa vedľa mňa triasla. Síce bola staršia o pár hodín no aj ona bola pravdepodobne vystašená tak ako ja. Otec nás odniesol do nory a potom odišiel. Snažila som sa zaspať ale nešlo to. Položila som hlavu na sestrin chrbát. Tiež nemohla zaspať. No jasné že nie. Kto by predsa mohol keby vedel čo strašné ho čaká na ďalší deň. Boli sme príliš vydesené na to aby sme spali. Nakoniec som uprostred noci zaspala a Teneby pravdepodobne tiež. Nespali sme však dlho. Hneď ako vyšlo slnko nás vlci vyhnali do lesa. "Do večera sa nevracajte! A ak prídete skôr, vyženieme vás znovu!" Všetci sme sa rozutekali rôznymi smermi. Ja som však ostala s Teneby, no po pár metroch behu sme sa oddelili. "T-Teneby?!" Vydesene som sa obzerala okolo ale svoju milovanú staršiu sestru som nevidela. Môj čuch ešte nebol dostatočne vyvinutý takže som ju nedokázala zacítiť. Bežala som proste v smere kde som aspoň dúfala že bude. Nepamätala som si cestu naspäť k svorke takže som bola sama. Stratená a zúfala. Utekala som a utekala. Nevnímala som okolie proste som utekala sa svojim nosom. Ani som si to neuvedomila a už bola tma. Nevidela som ani svoje labky, ale nevzdávala som sa. Bežala som ďalej až kým som uvidela svetlo. So slzami v očiach a jemným úsmevom som sa rozbehla smerom k svetlu. Zrazu som uvidela dve vysoké postavy. Rýchlo som zabrzdila a stála na mieste na pár sekúnd bez pohnutia. Potom som zacítila labku na svojom chrbte. Otočila som sa a uvidela som krásnu bielu vlčicu so zelenými očami. Jej smaragdové oči mi hľadeli priamo do duše a preto moje celé telo stuhlo ešte viacej. Hľadela som na jej priateľský úsmevešte asi 5 minút keď konečne vlčica prehovorila. "Nasleduj ma... pokiaľ nechceš umrieť," tento krát s vážnym pohľadom povedala. Ja som iba prikývla a ona sa otočila a bežala smerom hlbšie do lesa od toho svetla a dvoch vysokých postáv. Ja som utekala za ňou, no jej dlhé nohy boli omnoho rýchlejšie ako moje kratučké. Po chvíli som stratila jej stopu a nervózne som sa obzrela na okolo. Všade okolo mňa bolo ticho a ja som nevedala čo mám robiť. Zúfalo som si ľahla na zem a prikryla si oči labkami. "Už ma každý opustil... Najhoršie je že asi už nikdy nestretnem svoju sestru..." z očí sa jej začali liať prúdy vody. Odrazu som pocítila teplo na svojom líci. Akoby moje slzy boli oblízané niekým. Odkryla som si oči a uvidela tú istú vlčicu ako pred tým. "Neboj sa... ja ťa neopustím," priateľsky sa usmiala a pohladila ma. Menší pocit bezpečia a tepla prebehol cez moje telo. Usmiala som sa a prišla som bližšie k vlčici. Vedela som že nie je zlá... proste som to cítila. "Ja som Melody..." tichúčko som sa ozvala a pozrela sa do jej očí. Jej hrevý úsmev my roztopil srdce. "Ja som Saya," veselo povedala a jej tvár a priblížila k mojej. Zvedavo som sa na ňu pozrela a potom Saya povedala: "Poď so mnou. Viem že tvoja svorka ťa opustila a nechala umriet... ale ja ti chcem pomôcť!" Jej tvár bolá plná nádeje, "Ja viem že máš úžastné schopnosti, ktoré ti pomôžu v živote! Ale najprv ich musíš nájsť. A preto som tu ja!!! Chcem ti pomôcť nájsť tvoj potenciál." Zase sa usmiala a moje oči iba žiarili. "Môj... potenciál?" v tedy ma napadla myšlienka. "Myslíš že môžem opäť stretnúť svoju sestru?!" Vyskočila som na nohy a pozrela na bielu vlčicu. "Určite! Myslím že aj ona sa práve snaží len o to aby ťa opäť našla," zohla sa ku mne a na mojej tváry sa objavil žiarivý úsmev. Nasledovala som ju do jej brloha. Saya sa o mňa starala dobré 2 roky. Cenila som si to.. Konečne som našla niekoho komu na mne záležalo. Po tých 2 rokoch som sa konečne rozhodla že som pripravená a že môžem ísť na cestu za hľadaním svojej sestri. Poďakovala som sa Sayi za jej lásku a všetko čo pre mňa spravila. Pár sĺz skĺzlo po našich lícach a rozlúčili sme sa. Celý ďalší rok som putovala ku každému miestu, ktoré ma zaujímalo až som sa dotrepala na územie svorky Destiny. Srdečne ma privítali a ja som tu zostala. Nakoniec som sa tu stretla aj so svojou sestrou Teneby.