Ako malá som sa narodila do svorky ktorá ma nenávidela. Bola som jediné vĺča z vrhu. Matka pár dní po pôrode zomrela. Otec mi to vždy dával za vinu a dokonca sa ma pokúšal zabiť.Alfa proti tomu nič nemal.A tak sa jedného dňa stalo toto: "Dnes sa vydajú všetky vĺčatá prvý krát sami do lesa!" zvolal Alfa a ja som na neho neveriacky pozrela. Môj otec ktorý stál za mnou sa mierne pohol. Mala som chuť bežať. Avšak musela som sedieť. "Odchod bude zajtra na svitaní!" zvolal. To ma dostalo úplne. "Vĺčatá sa zocelia!"dodal nakoniec a vlci začali nadšene vrčať. Začalo mnou triasť. Otec ma odniesol do nory a potom odišiel. Snažila som sa zaspať ale nešlo to. Bola som príliš vydesená na to aby som spala. Nakoniec som uprostred noci zaspala. Nespala som však dlho. Hneď ako vyšlo slnko nás vlci vyhnali do lesa. "Do večera sa vráťte! A ak prídete skôr, vyženieme vás znovu!" skríkol a všetci sme sa rozbehli preč. Každý ale iným smerom. Po chvíli som zostala úplne sama....Zabudla som kade som išla, takže som sa vlastne stratila. Po pár dňoch som stretla mačku ktorá ma nakŕmila no žiaľ zomrela po pôrode. Jej mačiatka som sa snažila zachrániť. Dve som zobrala do tábora no tie mi zabila svorka. Zostalo mi jedno. O tom som sa naozaj starala. Raz sa stala zvláštna vec a mi sme sa spojili. Jedného dňa ma Alfa vyhnal. Nepovedal prečo, iba ma skoro zabil. Vlastne som teda utiekla. Bežala som ako som len vedela. Mala som asi tak pol roka. Starala som sa sama o seba a o Daniella. Tak som žila asi 3 roky. Raz som sa túlala len tak lesom a stretla som bielu vlčicu. Neodolala som a ozvala sa. Vlčica sa m predstavila a otvorila náruč. Ponúkla mi miesto v svorke. Chvíľu som sa obávala no strach ma prešiel. Zostala som spokojne v tejto svorke.Po čase som nadobudla magické schopnosti ohňa.